O mne
Príbeh môjho dychu
Volám sa Peťo a už ako malý chlapec som mal sen, že jedného dňa budem pomáhať ľuďom a zachránim svet. Vtedy som ešte netušil, že onedlho to budem ja, kto bude potrebovať záchranu. Keď som mal 6 rokov, zlyhali mi pľúca a ja som sa doslova učil dýchať nanovo. Následne som sa ocitol na hranici života a smrti ešte dvakrát.
Ako som rástol, na sen malého chlapca som pozabudol a od toho sa odvíjala aj moja voľba strednej školy. Vyštudoval som obchodnú akadémiu a po nej ešte vyššie odborné štúdium v oblasti ekonómie.
Uvedomenie, že v tejto oblasti sa rozvíjať ďalej nechcem, ma vrátilo k spomienkam na starý sen. A tak som začal študovať psychológiu na vysokej škole.
Komplikovaná rodinná, zdravotná aj pracovná oblasť môjho života dlhodobo ovplyvňovala moje podvedomie tak, že sa u mňa rozvinula úzkostná porucha, panické ataky a časom aj depresívne epizódy.
Aj vďaka štúdiu psychológie som pochopil, čo sa vo mne deje a začal som hľadať svoju cestu mimo konvenčnej liečby anti-depresívami.
Na odporúčanie mojich profesorov som sa začal zaujímať o KBT (kognitívno-behaviorálnu terapiu), kde ma oslovila časť „MindFullness“. Práve to boli moje prvé stretnutia s jednoduchými dychovými technikami. A vďaka mojej zvedavosti a túžbe si pomôcť, som sa začal o prácu s dychom zaujímať viac a viac.
Písal sa koniec roka 2014 a prvý krát som sa stretol na internete s človekom, ktorý je neustále veľký priekopník v oblastiach zdravia, pohybu a mysle – Wim Hof. Začal som študovať jeho techniku a to ma priviedlo k otázke, odkiaľ to ten človek má. A tak som objavil pôvodné učenie Východných kultúr, ktoré sa zachovalo dodnes. Učil som sa, trénoval som, neustále hľadal ďalšie dychové techniky. 4-8 hodinové dýchania, sám v lese. Na jednej strane slzy a bolesť. Na strane druhej nádej, že sa vyliečim. Neveril som totiž nikomu, kto tvrdil, že sa s tým musím naučiť žiť.
Ja som ten, kto definuje môj život. To bol, je a vždy bude môj mindset.
Tak som objavil čaro dychu. Tak som zažil prvýkrát čo je to prítomný okamih. A začal pracovať na svojej mysli, na disciplíne, na ubolenom dieťati vo mne, ktoré detstvo veľmi nemalo.
Z úzkosti som sa dostal sám.
Tvrdý tréning tela, preprogramovanie mysle, správna stimulácia bludného nervu, správna strava a suplementácia, pochopenie a odpustenie si veľkých a dôležitých okamihov v detstve.
Nie som žiaden neomylný vševed, či guru. Stále som na ceste. A na nej som našiel svoje poslanie – pomáhať ľuďom spoznať samých seba cez silu dychu.
Pomáham druhým dať do súladu svoje telo, myseľ a dušu. Lebo vtedy skutočne žijeme.
Princíp, ktorému verím
Strom, ktorý má hlboké korene, môže vzdorovať vetrom a búrkam, pretože sa pevne zakorenil do pôdy. Jeho korene mu poskytujú stabilitu a živiny, aby mohol rásť a rozvíjať sa. No strom, ktorý má aj majestátnu korunu, sa odhaľuje vo svojej plnej kráse. Jeho koruna je prepletom vetvičiek a listov, ktoré sa dotýkajú neba a chytajú slnečné lúče. Takýto strom symbolizuje vnútornú hĺbku a mohutnosť, pretože kombinuje silné korene s výraznou korunou. Podobne ako strom, aj človek by mal mať hlboké korene, aby mohol čeliť životným výzvam, a zároveň by mal nechať svoju korunu rozkvitnúť, aby mohol prejaviť svoj jedinečný a plný potenciál.
Carl Gustav Jung
Všetko je prepojené
Naše telo nie je nič bez našej mysle. Telo je ako karoséria.
Rovnako tak myseľ bez funkčného tela veľmi trpí. Myseľ to je motor.
A duša to je ten vodič, ktorý celú tu jazdu riadi.
Užíva si tu úžasnú jazdu, až do chvíle kým sa nepoškodí motor, alebo nenabúra.
Vtedy sa dostáva mimo rovinu, v ktorej skutočne dokáže tvoriť a zároveň žiť tu nádhernú jazdu, ktorú život ponúka.
Čo by to, ale bolo za jazdu, keby sa na nej vodič nič nenaučil.
Čo by z toho mal?
Na rovnej ceste sa nikto nikdy nič nenaučí.
„Aj keď júúúj, aké pohodlné by to mohlo byť…to by bolo super a mal/a by som pokoj“
A tak práve pre tieto naučené vzorce si ľudia radšej volia naučenú bezmocnosť, namiesto toho, aby sa naučili sami si opraviť svoje „auto“. Radšej to „pohodlie“ aj keď to žiadne skutočné pohodlie nie je.
Tak si radšej zvolia rolu obete, len výhovorky, alebo keď už začínajú chápať, že naozaj niečo musia so svojím životom spraviť…hľadajú skratky.
Myslia si, že dokonca za nich niekto môže ten ich motor, alebo karosériu opraviť. A čím drahšie, tým určite lepšie. A neplatia len peniazmi.
To by nebola taká sranda, platia svojou pozornosťou, svojím časom a hlavne častokrát svojím zdravím.
Neuvedomujú si, alebo skôr lepšie povedané nechcú si uvedomiť, že nikto nepozná ten ich motor, alebo karosériu lepšie ako oni.
Čo som týmto chcel povedať?
Prevziať zodpovednosť za vlastný život do vlastných rúk znamená, že prestanem hľadať skratky, prestanem mať výhovorky, uvedomím si, že učenie potrebujem, ale nikto za mňa nič nespraví.
Nikto druhý za teba nevytrénuje tvoju myseľ, nikto za teba nebude meditovať, nikto za teba nezačne pracovať a integrovať nové návyky, nikto druhý za teba nebude liečiť tvoje zranené vnútro, nikto za teba neodmaká v posilke tvoj tréning, nepôjde si zabehať…
NIKTO ZA TEBA NEVYLIEČI TVOJE VNÚTRO
TO VŠETKO MOŽEŠ SPRAVIŤ LEN TY.
Ja ťa veľmi rád naučím ako so všetkým pracovať, ukážem ti ako, naučím ťa techniky, vďaka ktorým som dokázal zmajstrovať focus, zmeniť stav vedomia za krátky čas a vďaka tomu pracovať na tom, čo sa skrýva v podvedomí a nevedomí.
Ukážem ti čo všetko sa v tebe skrýva a čo vieš dosiahnuť.
Toto všetko je proces.
Je to tréning.
Práca je na tebe.
Ponúkam vám
„Ukážem ti cestu k súladu medzi telom, mysľou a dušou„
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
